Nová generácia 1

12. května 2011 v 22:25 | Karin |  Nová generácia

Je to pokračovanie na Naruta a toto je prvá časť.
Dúfam,že sa bude páčiť.



,,Kirááá!"zakričala na mňa mama.
Nechcelo sa mi ešte vstať z postele,tak som sa robila,že ju nepočujem.O chvíľu som už počula dupot.Dvere od mojej izby sa rozleteli a niekto zo mňa stiahol perinu.Rozlepila som svoje stále ospalé oči a snažila som sa zaostriť na toho vinníka,ktorý to robil skoro každé ráno a ja som si na to ešte stále nedokázala zvyknúť.
,,Vstávaj Kira.Okamžite!"hádzala na mňa ten svoj nebezpečne biely pohľad.
,,Ách!Dievča...kedy sa už konečne naučíš vstávať včas?Ideš dnes po prvý krát do ninja akadémie.Budú skúšať tvoje schopnosti a potom vás rozdelia do týmov.Bola by som rada keby si tam prišla na čas."rozhadzovala rukami ako zmyslov zbavená a tmavomodré dlhé vlasiská jej pri každom pohybe spadali do tváre.
,,Zatiaľ si mala iba domáce štúdium a do škôlky si chodila iba s dievčatami.Nevieš ako to tam úplne chodí.Myslím,že tam bude dosť silnejších ľudí,než si ty."
,,To prebereme neskôr mami,ja si ešte trochu zdriemnem."prikrila som sa onou perinou,ktorú zo mňa mama stiahla a prejavila som totálny nezáujem.
,,Aish!Už od malička máš problémy s vstávaním."krútila nado mnou hlavou.
,,Ešte chvíľu,sľubujem."zakňučala som.
,,Zase?"pozdvyhla obočie.
,,KIRA HYUUGA!!!Bleskovo sa z tej postele postav a stupaj do akadémie!"preniesla to až nepríjemne piskľavým tónom.
,,Aish!Už idem,idééém..."vyčmochtala som sa z mojej milovanej postielky.
,,Vstávanie je fakt otravné."šomrala som si po pod nos,keď mi mama zabuchla dvere a ja som sa začala konečne obliekať.
Obliekla som si čiernošedé tričko a čierne kraťase.Umyla som si tvár a rozčesala som si moje dlhé čierne vlasy,ktoré spadali pod plecia a šticu som mala spadnutú na čele.Skoro presne ako mama.Hneď na to som uprela svoje hnedé očiská na mobil a zbadala som koľko je hodín.Skoro ma na mieste vystrelo.Rozbehla som sa dolu po schodoch,zdrapila som tašku,do ktorej mi mama nachystala raňajky,lebo presne vedela,že sa nestihnem ani najesť.Vo dverách som jej už len zamávala rukou.


Pochádzam zo zemi Ohňa-Dediny skrytej v listí.Volám sa Kira Hyuuga a mám 14 rokov.Ako hovorí moje priezvisko,pochádzam z veľmi cteného a silného klanu.Momentálne žijem iba s mamou a o otcovi nič neviem,alebo lepšie povedané,nesmiem nič vedieť?Pár krát som sa na neho mami pýtala,ale vždy mi povedala,že o ňom nie je potrebné hovoriť a pre svoje dobro to nemám ďalej rozoberať.Prečo?Nechápem tomu.Nesmiem vedieť kto je môj otec?A žije vlastne ešte?-tieto otázky si kladiem dosť často,no nikdy na ne nedostanem odpoveď.Povedala,že raz príde čas,keď sa to dozviem.Chcem to vlastne vedieť?Prečo si vôbec na svoje detstvo nepamätám?V svojich spomienkach neviem nájsť nikoho takého,kto by sedel na rolu môjho otca.A mám vlastne nejaké spomienky?Ako keby mi niekto vymazal pamäť.Nemám ani žiadne fotky z detstva,ani len jendu jedinú,ktorá by ukazovala aspoň na jednu moju spomienku z detstva.Nepamätám si ho,nepamätám si ani seba.Vlastne nepamätám si z detstva nič.
Moja mama mi dookola opakuje,že musím byť silná,aby som raz ochránila svôj klan,svojich priateľov,svoju dedinu a samú seba.Ona je mojim mistrom.Učí ma ako mám používať techniky nášho klanu,ktoré sa predávajú z generácie na generáciu,učí ma ako používať svoj Byakugan.Je to veľká vzácnosť.Oči,ktoré vidia všetko.Je to kekkei genkai nášho klanu.Vrodená schopnosť,ktorú majú poväčšine iba príslušníci Hyuuga klanu.Doteraz som sa učila len doma,vraj to tak bolo doteraz pre mňa bezpečnejšie,ale dôvody mi neboli povedané.Chcela som sa stretávať s ostatnými deťmi a hrať sa s nimi,no nemohla som.Musela som na sebe tvrdo makať každý deň.Nemohla som s nimi chodiť do akadémie a učiť sa tam s nimi,pretože všetko ma učila mama.Nemala som povolené vychádzať z osadenstva Hyuuga klanu.Nemala som žiadnu voľnosť,ale verím jej.Verím,že pre mňa chcela a stále aj chce len to najlepšie a preto zo seba na tréningoch vydávam všetko.Robím to len pre ňu.Okrem nej nikoho iného nemám,mám len ju.

Dosť bolo trénovania doma!Teraz sa chystám všetkým im to ukázať!Som predsa silná!Aj keď tam idem prvý krát v živote a neviem koľko silných a rozumných shinobi tam bude,tak som si sebou celkom istá,že to zvládnem.Chcem aby bola zo mňa skvelá kunoichi!

Bežala som ako o život.Ani som poriadne nevedela kde ninja akadémia je,len podľa toho čo mi opisovala mamina.
Bežala som,bežala a zrazu ,,Bum!"-Dopadla som tvrde na zem.
,,Do prdele!"zanadávala som si.
Obzrela som sa čo bolo príčinou mojho pádu.Samozrejme!Zakopla som o kameň.Na toto mám talent.
,,Ha-Ha-Ha."ozval sa niečí smiech.
Poobzerala som sa okolo seba a za sebou som zbadala dvoch chlapcov.
Jeden z nich ku mne pristúpil.,,Ty si teda,ale nešikovná."a podal mi ruku,zdvihol ma zo zeme.
Vyzeral naozaj veľmi pekne a jeho hlas bol príjemný,a celkom si vyžadoval rešpekt.Mal dlhkšie havranie vlasy a zelené oči.Jeho tvár bola anjelsky krásna.Ešte na mňa aj tak milo pôsobil.
,,Si v poriadku?"starostlivo sa otázal.
,,Eh...eh...ja..ahm..."vyhapkala som.
Milo sa na mňa usmial a svoj zrak uprel na moje kolená.Boli odreté a sem tam mi niekde stiekol pramienok krvi.
,,A môžem ti aspoň utrieť krv z kolien?"
,,Huh?!"
Zohol sa a jemne mi z nich zotrel krv svojou vreckovkou a následne mi ju vložil do ruky.
,,Tiež ideš do akadémie ako môj mladší brat?"milo sa na mňa pozeral.
Vyjavene som na neho čumela,ako keby mi niekto odstrihol jazyk.
,,Ts,nezahadzuj sa s ňou už,šak nevie zo seba vyhapkať ani jednu súvislú vetu.Máš snáď poruchu reči,si nejak zakomplexovaná alebo si sa pri tom páde udrela aj na hlavu?"povedal pomerne kľudným a arogantným hlasom nižší chlapec stojaci za ním,ktorému som doteraz nevenovala žiadnu pozornosť.Viem,že na začiatku boli dvaja,ale na tohto som úplne zabudla.
,,Eh?!"
Chlapec s ružovými kračšími vlasmi prešiel viac dopredu.Upierali na mňa zrak jeho zelenkasté očiská.
Bol tiež tak krásny ako ten vyšší,ba dokonca,aj krajší.Videla som tú podobu medzi nimi,hneď som si pomyslela,že sú to bratia,ale...videla som v nich istý rozdiel.Jeden na mňa pôsobil milo a ten druhý strašne nafúkane a arogantne.
,,Ako sa voláš,hm?"opýtal sa ma očividne starší chlapec ignorujúc toho druhého.
Bola som stále ticho,len som na nich zmätene mrkala.
Naklonil sa ku mne a poklepkal mi po čele ,,Tak ty si sa teda musela riadne udrieť."posmešne sa uchechtol.
Toto už bolo na mňa dosť.Začala mi vrieť krv v žilách a navrela mi žila na čele,už som to len spustila:
,,Ty jeden nafúkaný idiot!Čo si o sebe sakra myslíš?Nie som blbá a na hlavu som nespadla!Proste som nechtiac zakopla a čo teraz?!!Tebe sa to snáď nikdy nestalo?!A nemám žiadne poruchy reči,komplexy,či niečo podobné!Asi som sa len zľakla teba!Tie tvoje ružové vlasy tak kričia,až mi to je nepríjemné!Vyzeráš ako Barbie!"rozkričala som sa na neho z plného hrdla,myslela som,že od zlosti mi snáď pôjde para z uší.
,,A mimochodom volám sa Kira...Hyuuga Kira." s úsmevom som odvetila staršiemu čiernovláskovi,ktorý na mňa nechápavo,ale zároveň prekvapene pozeral.
Na päte som sa otočila a okamžite som z tade zmizla.
,,Tá ti teda dala,Daisuke!"preniesol s hlasným smiechom.
,,Pch!Myslím,že do akadémie zájdem aj sám,Sanosuke."
,,Ako chceš,Barbie."preniesol stále vysmiaty čiernovlások.

***

Sadla som si na lavičku,strašne ma štípali kolená a stále mi z nich tiekla sem tam krv.
,,Auu,auu!" vyšlo zo mňa,keď som sa dotkla jedného kolena.
,,Tak,čo je ty nešika?"ozval sa blízko mňa arogatný hlas,presne som vedela komu patrí.
,,Odpáľ a hlavne ma neotravuj!"zhúkla som do ružovláska.
,,Niekto má teľacie nožičky,čóó?"posmešne sa uškŕňal.
,,Povedala som ti,že ma neotravuj!"zazrela som po ňom.
,,Do kelu!"trošku hlasnejšie som si zanadávala.,,Keby to tak aspoň neštípalo."zašomrala som si.
,,Ukáž to sem!"pristúpil ku mne a hneď na to sa zohol.Položil mi ruku na jedno koleno a zrazu som pocítila menšiu úľavu.Všimla som si,že sa rana začína hojiť.Z jeho rúk vyžarovala zelená chakra,musel ovládať nejaké liečiteľské techniky.To isté mi spravil aj s druhým kolenom.
,,Tak a je to."pozrel sa na mňa.
Prekvapene som sa na neho pozerala.,,Ďakujem."vyšlo zo mňa mierne priškrtením hlasom.
,,Za veľa."uchechtol sa.
,,Pch!"pokrčila som čelo.,,A mimochodom,kto ťa naučil túto techniku?"zvedavo som otázala.
,,Moja mama,je liečiteľský ninja."
,,Ahááá."
,,Myslím,že budeme mať prúser."postavil sa.
,,Prečo?"zaklonila som hlavu na stranu.
,,Pretože sme už dávno mali byť v akadémii."preniesol úpľne kľudným hlasom.
,,Á sakra!Mama ma určite zabije,keď sa to dozvie.Prvý deň prídem neskoro!"úplne som na to zanedbala a pri tom som sa tak ponáhľala.Zdrapila som ho za ruku a rozzutekala som sa s ním smerom ku akadémii.
Uvidela som pred sebou veľkú budovu,rýchlo sme tam vbehli.
,,Na čo sme bežali,keď aj tak už meškáme?"
,,No...aby sme tu boli skorej nie?!"
,,Ježišmarjááá!"
Až teraz som si uvedomila,že ho stále držím za ruku,tak som sa ho náhle pustila.
,,A teraz kde?"
,,Poď za mnou!"

***

,,Tááák...nechceš ísť teda prvý?"
,,Prečo ja?!"
,,Pretože...ja som tu prvý krát."
,,A preto musím ísť prvý ja?"
,,Hej!"
Otvoril dvere a pomali vchádzal dnu,počula som už len ,,Kyáááh!".Tie piskľavé hlásky patrili dievčatám.Boli z neho značne na mäkko.
,,Daisuke,ideš neskoro!" z triedy sa ozval hrubší hlas,ktorý zjavne patril nejakému učiteľovi.
,,Prepáčte mi to sensei,musel som zachraňovať jedno nešikovné teliatko."povedal to dosť nahlas tak,aby som to mohla počuť aj ja.
,,Nikto sa ti o to neprosil,nafúkanec jeden!"po jeho preslove som okamžite vstúpila dnu,samozrejme som zakopla o prah dverí a všetci sa začali smiať.Všetki oči boli na mne.Nemohla som si nevšimnúť štipľavé pohľady dievčat.Z tých pohľadov som si už len mohla domyslieť nad čím tak asi uvažujú,niečo v zmysle ,,Ty čúza jedna,ešte raz mu niečo také povieš a vytrhám ti všetky vlasy!".Fajn,tak to ma potešilo.Chalani iba nemo zírali a niektorí popiskovali,tak ako pred chvíľou dievčatá,keď do triedy vstúpil ten nafúkanec.
Sklopila som zrak a po tichu som sa ospravedlnila,že meškám.
,,Tak ty si teda tá..."
,,Kira Hyuuga,sensei."poklonila som sa.
,,Ááá,Hyuuga!Tak to teba zachraňoval Daisuke?"uchectol sa hnedovlasý učiteľ.
Zahanbene som sa uškrnula.
,,Ako vidíte sensei je dosť zjavné,že nevie chodiť."zapojil sa do toho Daisuke.
,,Viem chodiť,len som zakopla o kameň,neprosila som sa o tvoju pomoc!"hodila som po ňom ten najvražednejší pohľad,no on sa na mňa stále posmešne škeril.Myslela som,že po ňom skočím a zmažem mu ten arogatný úsmev z tváre.Na jeho šťastie som sa ovládla.
,,Tak si teda sadnite Kira,Daisuke."preniesol z povzdychnutím učiteľ.
Obzerala som sa po triede a jediné dva voľné miesta boli dole,tak som sa trošku nesmelým krokom vybrala po schodíckoch k prvej lavici.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama